Vedeli ste, že do našej školy chodí jedno neobyčajné dievča s výnimočnou láskou k slovenčine a je z Česka? Volá sa Marika Balunová, je študentkou 1. ročníka maturitného odboru sociálno-výchovný pracovník z I. SV, a je na Slovensku len 1,5 roka. Netají sa tým, že má slovenčinu radšej ako češtinu, a to z dôvodu, že ju považuje za jazyk novší, modernejší, mäkký a ľubozvučnejší. Na tom, aby sa v slovenčine stále zlepšovala, nepretržite pracuje už od marca 2023. Už počas pobytu v Česku v rámci svojho samoštúdia telefonovala v tomto jazyku, prepla si do slovenčiny mobil i počítač, čítala knihy v slovenčine a tiež si stiahla testy z Testovania 9 pre končiacich žiakov základných škôl a pracovala s nimi.
Poviedku Zlodej Alfréd, s ktorou získala ocenenie v dištančnej celoslovenskej súťaži v písaní krátkych poviedok v rôznych jazykoch Ťukni, začala písať už na strednej škole v Česku. Inšpiráciou pre jej napísanie bol lenivý otcov kolega z práce – Alfréd, hlavný hrdina poviedky. Poviedka bola pôvodne v češtine a kvôli zapojeniu sa do súťaže ju preložila do slovenčiny za neuveriteľnú pol hodinu.
Je veľkým úspechom, že Marika ako rodená Češka so skvelou slovenčinou sa so svojou poviedkou Zlodej Alfréd prebojovala až do finálového celoslovenského kola v máji, kde obsadila 4. miesto. Porota, ktorá poviedku hodnotila, jej nič nevytkla, ale pochválila ju za spracovanie príbehu o tom, že kradnúť sa neoplatí, lebo skôr či neskôr zlodeja dolapia a potrestajú ho a ocenila tiež ideálny koniec príbehu. Veríme, že aj vám sa bude páčiť.
Marike srdečne blahoželáme, sme na ňu hrdí a prajeme jej veľa inšpirácií pre jej ďalšiu literárnu tvorbu v slovenčine.
Mgr. Mária Hvilová
Marika Balunová: Zlodej Alfréd
Kde bolo tam bolo, žil raz v meste Levoča čašník Dodo. Pracoval v malom podniku Art. Mal dcéru Majku, ktorá mu do podniku občas chodila pomáhať s umývaním riadu.
Raz ju poprosil, aby dala dole stoličky zo stolov. Majka si všimla, že v podniku začali stoličky miznúť. Dcéra Dodovi pomohla a potom ju jej babka odviedla k sebe domov. K Dodovi do Artu postupne začali chodiť zákazníci.
„Ahoj, Maťo, dáš si Birel?“, spýtal sa Dodo.
„Díky, Dodo, dám si. Prosím ťa, čo sa tu stalo? Všimol som si, že je tu veľmi málo miest na sedenie“, povedal zmätene Martin.
„Keď mi dnes bola pomôcť moja dcéra s umývaním riadu a chystaním stoličiek, tiež si všimla, že je tu tých stoličiek málo. Zatiaľ to nebudem riešiť a počkám do zajtra. Pokiaľ sa to nezlepší, zavolám na políciu.“
Popoludní Dodo začal byť vystresovaný, lebo mal v reštaurácii veľa ľudí, ktorí si postupne objednávali nápoje a jedlo. Keď ich obsluhoval, mal plné ruky tanierov a pohárov, tie mu spadli na nohu a on si roztrhol topánky. Povedal si, že pôjde do obchodu s obuvou a kúpi si nové.
„Dobrý deň, pane, ako vám pomôžem?“, opýtala sa Doda predavačka.
„Chcel by som si kúpiť nejaké pevné topánky, na tie predchádzajúce sa mi totižto nasypalo sklo a mám ich zničené.“
“Máme tu jedny, posledné. V poslednej dobe nám začínajú miznúť a niekto ich vymieňa za dreváky.“
„To je zvláštne, mne sa stalo, že v mojej reštaurácii mi začali miznúť stoličky. V poslednej dobe je ich málo.“
„Prajem vám veľa šťastia, nech sa to už nestáva.“
„Ďakujem vám veľmi pekne,“ rozlúčil sa Dodo s predavačkou a šiel naspäť do Artu.
Keď išiel Dodo po ulici, začul staršiu paniu, ako hovorí: „Ľudze, pomôžce mi, dakto mi ukradol sveter, po Levoči sa potuluje asi nejaký zlodej.“
Dodo si to zapamätal. Po príchode do reštaurácie zistil, že už tam nie je ani jedna stolička a dokonca sa stratili aj cigarety. Raz niekto zaklopal na dvere.
„Ďalej!“, povedal Dodo a neznámy vošiel dnu.
„Dobrý deň, som Jano a hľadám si robotu, potrebujete s niečím pomôcť?“
„Dobrý deň, potrebujem utrieť stoly, neviem prečo, ale všetky stoličky nám zmizli“, povedal Dodo a Jano mu odpovedal: „To je skvelé, mám so sebou handru na utieranie, tá sa bude hodiť.“
Keď Jano pracoval, tak mu Dodo povedal: „Mohol by som vás poprosiť o jednu maličkosť?“
„Samozrejme“, odpovie Jano.
„Niekto nám tu kradne stoličky. Mohli by ste tu ostať cez noc a zistiť, či tie stoličky fakt niekto kradne?“
„Jasné, mám špeciálnu handru. Nielen, že utiera riad alebo stoly, ale keď ju po niekom hodím, zviaže mu ruky.“
„To je super, ak mi pomôžete, dám vám vyšší plat“, povedal mu Dodo.
Večer Jano ostal v podniku cez noc a pozoroval, či tam niekto nepríde. Zrazu začul, ako niekto rozbil okno. Jano tým smerom hodil handru a tá zlodejovi zviazala ruky.
„Čo tu robíš?,“ opýtal sa ho.
„Beriem cigary, chcem ši zapaľic a nemám na to peneži.“
„Zavolám môjho šéfa.“
Keď Dodo prišiel do reštaurácie, opýtal sa zlodeja: „Alfréd, kde sa tu berieš a prečo tu kradneš?“
Potom vysvetlil Janovi, že to je jeho kolega z Prahy, ktorý bol lenivý a nič v jeho bývalej práci nerobil. Po príjazde polície šiel Alfréd na štyri roky do väzenia. Priznal sa aj s tým, že kradol v obchode topánky a menil ich za drevené. Väzenská služba vybavila, že sa Alfréd bude vo väzení aj učiť, lebo keď kradol topánky vo firme, zamestnanci väzenia mu povedali, že hlavné heslo zakladateľa firmy, kde kradol, bolo stále sa vzdelávať.